Nemecký vojenský cintorín Važec a Ekofarma Važec

Po príjemnej prechádzke sadáme naspäť do 600-ky a po najčarovnejších okreskách pod slnkom (cesta číslo 18/E50) smerujeme na Važec. Po pravej ruke sa týčia Vysoké Tatry a lúky sa už krásne zelenajú.

Úsek medzi Svitom a Tatranskou Štrbou mám najradšej – cesta je tam chvíľu rovná ako pravítko, po stranách ju lemujú lesy a spoza volantu to občas vyzerá, akoby sa kapota chcela do cesty zahryznúť. Na nemeckom vojenskom cintoríne si robíme malú zastávku.

Miesto svojho posledného odpočinku tu našlo až 6 500 nemeckých vojakov, ktorí padli na bojiskách stredného a východného Slovenska. Čítam roky narodenia a úmrtia a prechádza mi mráz po chrbte – väčšina chlapcov mala okolo dvadsať. Zaujme ma nápis „ich osudy nás nabádajú k zmiereniu“. Kiežby to tak bolo! Vojna je najväčšie zlo, aké nám kedy v hlavách skrslo, no toto miesto má veľmi špecifickú a zvláštne pokojnú atmosféru aj napriek smutnému charakteru.

Trošku nám vyhladlo, takže štartujeme a presúvame sa do podnikovej predajne Ekofarmy Važec, ktorá je vzdialená len pár kilometrov. Z najchutnejšieho syrového bio výberu kupujeme pareničky, ktoré si šuchneme do priehradky v úplne novom FIAT 600, a smerujeme si ich zjesť na miesto s (pre mňa) najkrajším výhľadom na svete.