Syráreň Polun Čremošné

Z diaľnice schádzame smer Martin. Cesta sa začína kľukatiť, spomaľujeme. Máme čas všímať si aleje stromov, kvitnúce bylinky či lesné potoky pod úrovňou ciest. Nie, toto sa nedá, keď má človek naponáhlo. Odbáčame, až keď sa nám pred očami začne rozprestierať Turiec obklopený Malou a Veľkou Fatrou. Vlnité svahy, obrie lúky, kde sa s vôňou prírody a hôr pasú ovce Martina a Ivky Necpálovcov. Bolo by čudné prejsť týmto krajom bez návštevy salaša. A ešte čudnejšie nedať si syr a žinčicu. Polun Čremošné dýcha pokojom. Čo má Martin rád na tejto práci? „Myslím, že tú slobodu.“ Kým Martin manažuje a behá okolo oviec, Ivka je hlavou výrobne. Kedysi špeciálna pedagogička má už pre chuť syrov vyvinutý šiesty zmysel. Cíti v ňom, na čom sa ich ovečky pásli. Či to bolo zimné seno, alebo lúky lúčnych kvetov. „Máj je vždy šialený,“ vedia presne, čo ich onedlho čaká. Priamo na salaši si môžete kúpiť ich produkty. Bryndza, nite, oštiepky, žinčica, ricotta. „A chcete ju hrudkovú ako tvaroh alebo ako mascarpone?“ A ten ich zrejúci syr! „Preboha, ten je ako pecorino,“ teší sa Palo. Dokonca si viete objednať deň na farme aj s ochutnávkou na vlastnej koži. Ovečky sa vracajú z paše domov na dojenie. Ešte chvíľu zostávame pri dojení, nech sa pozrieme spolu s mačkou a so sučkou Žofkou. Čakajú na prídel mlieka. Napokon sa zhlboka nadýchneme podfatrianskeho vzduchu a ide sa ďalej. Sem sa však onedlho vrátime. Po syr, bryndzu, prírodu a preto, aká je tu úcta k zvieratám.