Il castello di Smolenice

Zo záhorských Benátok sme s Fiatečkou vyrazili na miestne okresky, smerom k ďalšej dominante západného Slovenska. Otázka mojej paničky bola: „Kam to vlastne ideme?“ Moja odpoveď bola: „Vydrž, mám nevybavené účty v Il castello di Smolenice“. Nepochopila. Listujúc mojimi labkami v zozname ďalších zastávok našej cesty som započul, že paničke začali hrať muzikanti v bruchu. Síce nerád, lebo Fiatečka sa šoférovala naozaj úžasne, musel som tých dvoch uhundraných hladošov zobrať nakŕmiť. V tej sekunde mi to cinklo, poďme niekam, kde bude jedlo voňať po okolí a oči sa budú kochať krásnou prírodou. Tak sme počas prechádzania Senicou odbočili na Salaš pri Kunovskej priehrade.

Nakŕmení, odpočinutí a spokojní, sme sa s Fiatečkou vyrútili smerom do Smoleníc. Jemným, vyberaným a eko-tichým spôsobom sme zaparkovali pod kopcom, a po vlastných labkách sme vyšlapali až k bráne Smolenického zámku. Tu som tomu strašiakovi pri bráne vysvetlil, kto je tu pán a komu to tu patrí. Vyvenčil som paničku, pánička, nechal som ich pokochať sa výhľadom a hor sa na ďalšiu zastávku.